Každý pozná ten pocit, keď mu niečo chýba. Spôsobov chýbania je nepreberné množstvo, od banálnych až po životne dôležité. Chýbanie má svoje stupne naliehavosti, no všetky majú jedno spoločné – ťaživý pocit neúplnosti, ktorý neberie ohľad na to, či ide práve o to banálne alebo dôležité chýbanie. Chýbať nám môžu napríklad kľúče od auta, ktoré si v ňom zabuchneme alebo čokoláda, keď na ňu práve máme strašnú chuť. To sú tie banálne príklady, pretože takéto chýbanie je veľmi ľahké vyriešiť, čokoládu si môžete kúpiť aj o polnoci na benzínke a na zabuchnuté auto si zavoláte špecialistu zámočníka, ktorý vás síce skásne o sumu, ktorá vám zase bude chýbať v peňaženke. Z toho vyplýva, že chýbania sa niekedy reťazia. Tú čokoládu napokon tiež zaplatíte zdesením pri pohľade na ručičku váhy jedno ráno po sprche…
Chvála inakosti
Predstavte si, že ste muzikant. Robíte hudbu. Máte ale k dispozícii iba tri tóny a smiete ich používať iba v predpísanom poradí. Všetci muzikanti to tak musia robiť, nikto nesmie porušiť tento kánon. Hudba, ktorá sa hrá na koncertoch, ktorú počuť z rádia, ktorá sa predáva na CD a v streamovacích službách je takmer úplne rovnaká. Neexistuje žiadne vybočenie zo šablóny. Nedá sa to počúvať… Predstavte si, že ste básnik a píšete na takúto hudbu texty. Máte ale k dispozícii iba desať slov. Môžete ich síce používať v ľubovoľnom poradí, no väčšinou to nedáva zmysel, takže všetci textári píšu takmer rovnakým spôsobom. Unifikované texty, unifikovaná hudba. Nikto to nechce spievať, nikto to nechce počúvať…