Mám dobrého priateľa, ktorý mi vždy, keď mi nie je najlepšie, pripomenie: “Waldo, buď so živými”, tak ja sa potom opätovne snažím nebyť sám so svojím smútkom, ale idem a som so živými ľuďmi, ktorí ma majú radi a ktorých ja mám rád a som s nimi a musím povedať, že to naozaj má ten terapeutický účinok, ktorý si ja ale dovtedy neviem predstaviť, lebo ten smútok ma tak celého prehltne, že zabudnem, ako mi bolo so živými predtým, než prišla tá ďalšia vlna smútku, už asi tisíca v poradí a ďalšie tisíce zasa prídu, lebo smútok je ako more, hlboký a plný vĺn, a keď má vlna tú spodnú úvrať, či ako sa to volá, tak vtedy je ten smútok najslabší, ale to len preto, že zbiera sily, chystá sa vzdúvať a silnieť, aby sa dokázal dopracovať k vrcholu, kedy má na čele takú ofinu z bielej peny a vtedy sa cez človeka prevalí a zmyje všetky veci, ktoré dovtedy na ňom držali a ja musím začínať od začiatku, to vlnobitie je nekonečné a preto si nepamätám, že dakedy sa dalo aj byť so živými a musím to zisťovať a prichádzať na to stále znovu, čo ale nie je na tom vôbec to najhoršie, lebo ten pocit, keď začínam usychať od tej vlny, ktorá práve cezo mňa prehučala a vrhla ma proti skalám a rozbila a pohltila všetko, tak ten pocit, že niekde tam na brehu sú živí ľudia, ktorí ma počkajú, kým zase po x-tý krát uschnem a pridám sa k nim, tak ten je úžasný…
Ponoriť sa do tých vĺn čo len jediný raz tak strašne hlboko, že sa dotknete nohami strechy pekla, až pocítite na chodidlách to neznesiteľne pálivé, sálavé teplo, tak to máte už navždy login do takého temného tinderu, kde každý deň defilujú pred vami selfíčka všetkých možných behemothov a succubov, jeden škaredší ako druhá a vy nemáte inú možnosť, len to všetko swipovať doľava, lebo nedajbože dáte jedenkrát vpravo a potom už len čakáte, kedy vám cinkne správa, že “Blahoželáme, máte zhodu!” a “Nenechajte svoju vyvolenú dlho čakať, napíšte jej správu!” a z toho už sa vykecať nedá, to už končí svadbou…
A tak ja sa snažím, čo vládzem, aby som stále bol s tými živými, ako mi to radí ten môj dobrý priateľ, na Darktinderi posúvam len doľava a učím sa žiť s vedomím samoty a osamelosťou vedomia, aj to vždy len vtedy, keď má tá vlna tú hornú úvrať s tou penou, nechám sa ňou prepláchnuť a zrodím sa zakaždým nanovo ako Botticelliho Venuša z tej peny, nahý a uplakaný ako novorodenec a potom štvornožky sa batolím a rastiem, dospievam, mám pubertu a obdobie, kedy mi svet leží pri nohách a keď už začnem byť aspoň trochu rozumný a nad vecou, keď mám pocit, že som pochopil nie všetky, ale aspoň pár dôležitých vecí a keď už sa mi zdá, že aj mne by mohol niekto priniesť pivo, začne sa zdiaľky nebadane ozývať hukot, ktorý silnie a naberá na intenzite a približuje sa a ja už viem, že to sa formuje a dvíha ďalšia z tých nekonečných vĺn a tak sa pomaly vyzlečiem zo všetkých postupne nadobudnutých šiat, nech sa nezamočia, premýšľam na poslednú chvíľu, či som povypínal všetky spotrebiče a keď si uvedomím, že telku som zabudol, spláchne ma to, ako keď Godzilla rozbila priehradu nad tým malým japonským mestečkom…
Byť so živými je nevyhnutné pre život, nedá sa byť so živými a zároveň nechať v sebe umierať svoj vlastný život, o tom niet polemiky, pravda, no ja som stále ešte neprišiel na jednu dôležitú vec, totiž ak niekto je taký skvelý, že ma nechá s ním byť, pretože je, okrem iných pozoruhodných schopností, živý, mal by som, a strašne by som chcel, aj ja jemu preukázať takú istú láskavosť a byť tu živý pre neho, a to je vec, ktorú v tom neustálom vlnobití nedokážem udržateľne vykonať, chcel by som byť živý a nedajbože byť živý pre niekoho, kto to potrebuje, lebo niet podľa mňa krajšej veci v živote, ako byť živý a ponúknuť tento svoj talent ostatným, len si nejako neviem spomenúť, ako sa to robí… a vedel som to vôbec niekedy?
Asi je najvyšší čas, naučiť sa to…
Waldemar Švábenský