Mám dobrého priateľa, ktorý mi vždy, keď mi nie je najlepšie, pripomenie: “Waldo, buď so živými”, tak ja sa potom opätovne snažím nebyť sám so svojím smútkom, ale idem a som so živými ľuďmi, ktorí ma majú radi a ktorých ja mám rád a som s nimi a musím povedať, že to naozaj má ten terapeutický účinok, ktorý si ja ale dovtedy neviem predstaviť, lebo ten smútok ma tak celého prehltne, že zabudnem, ako mi bolo so živými predtým, než prišla tá ďalšia vlna smútku, už asi tisíca v poradí a ďalšie tisíce zasa prídu, lebo smútok je ako more, hlboký a plný vĺn, a keď má vlna tú spodnú úvrať, či ako sa to volá, tak vtedy je ten smútok najslabší, ale to len preto, že zbiera sily, chystá sa vzdúvať a silnieť, aby sa dokázal dopracovať k vrcholu, kedy má na čele takú ofinu z bielej peny a vtedy sa cez človeka prevalí a zmyje všetky veci, ktoré dovtedy na ňom držali a ja musím začínať od začiatku, to vlnobitie je nekonečné a preto si nepamätám, že dakedy sa dalo aj byť so živými a musím to zisťovať a prichádzať na to stále znovu, čo ale nie je na tom vôbec to najhoršie, lebo ten pocit, keď začínam usychať od tej vlny, ktorá práve cezo mňa prehučala a vrhla ma proti skalám a rozbila a pohltila všetko, tak ten pocit, že niekde tam na brehu sú živí ľudia, ktorí ma počkajú, kým zase po x-tý krát uschnem a pridám sa k nim, tak ten je úžasný…
