Príhovor, ktorý odznel na IX. ročníku Dúhového Pridu 20. júla 2019 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.

Keď ma oslovila kamarátka Natálka s tým, že by som mohol vystúpiť tu, na deviatom ročníku Dúhového Pridu v Bratislave, dlho som váhal. Nie preto, že by som vás nechcel podporiť, no nevedel som si predstaviť, čo vám z tohto pódia, poviem. Popravde, úplne presne to neviem stále, preto som si to napísal… Napadlo mi, že vlastne nie je vôbec dôležité snažiť sa za každú cenu niečo múdre, povznášajúce či kritické povedať. Byť prítomný je dôležitejšie, ako všetky plamenné prejavy. Preto som sa rozhodol prísť a byť tu s vami. 

Od Gabrielovej smrti uplynulo 16 mesiacov. Za ten čas sa podarilo veľa vecí zmeniť k lepšiemu. Moji priatelia z Transfúzie a Prizmy majú za sebou obrovský kus práce, za čo im patrí veľká vďaka a uznanie, no stále ešte žijeme v krajine, kde si politici a farári nedokážu nájsť žiaden zmysluplný argument pre svoju existenciu a tak strašia ľudí genderovou ideológiou a LGBTI je pre nich zaklínadlo. Žijeme v krajine, kde ministerka kultúry nemá ani šajnu o tom, čo to tá kultúra vlastne je, obsah tohto pojmu ostane pre ňu navždy neobjavený. Žijeme v krajine, kde morálnou autoritou je kňaz, ako vystrihnutý z nejakej apokalyptyckej sekty, ktorý namiesto lásky k blížnemu hlása nenávisť a násilie. Z pojmu „liberalizmus” sa stala nadávka a ničenie, deštrukcia a kradnutie sú pomaly väčšou hodnotou ako tvorba. 

Stále viac počuť o tom, že LGBTI komunite vlastne nič ku šťastiu nechýba, tak prečo neustále kričí do sveta nejaké svoje požiadavky a dožaduje sa pozornosti? Tvrdia to ľudia, ktorí už zabudli, že kedysi aj za nich niekto kričal do sveta požiadavky, bojoval aj za nich, aby dnes mohli v pokoji žiť, pracovať, voliť a napokon aj tárať nezmysly o LGBTI, ktoré tak radi vyhlasujú za názor, akoby právo na názor bolo niečo, čo ich ochráni pred ich mentálnou vyprázdnenosťou. Sú to ľudia, postihnutí názorom, zaseknutí v nenávisti a strachu, bez túžby po poznaní a vzdelaní. Stačí im ten ich názor a presvedčenie, že za všetko môžu „tí druhí”. Opustiť tento status by pre nich znamenalo prijať zodpovednosť za svoj život a všetky jeho nedostatky. Na rozdiel od vás to ale nedokážu a preto všetci, ktorí ste tu máte môj obdiv a podporu.

Aj pre toto všetko majú akcie, akou je Pride, zmysel a ja pevne verím, že aj tento ročník nás posunie bližšie k cieľu – inteligentnej a empatickej spoločnosti s toleranciou k inakosti a LGBTI komunite bez strachu a tragédií, akou bola aj tá Gabrielova.

Waldemar Švábenský, Gabrielov otec
Foto: Natália Pavlová