Rozlúčková reč Gabrielovho otca

Rozlúčková reč Gabrielovho otca

Gabriel sa narodil pred 19 rokmi ako Barborka. Od malička inklinoval ku chlapčenským veciam, odmietal nosiť dievčenské oblečenie, hrával sa s chlapčenskými hračkami, obľuboval chlapčenské športy. Pri prvej návšteve škôlky si prepašoval do vrecka bundy plastovú pištoľku a keď ho pani učiteľka chválila, aké je zlaté dievčatko, namieril na ňu so slovami, že on chce byť chlapcom. Nebrali sme to príliš vážne, veď deti… Pripravoval nám však rôzne prekvapenia, treba povedať, že bol od detstva veľmi nekonformný a plávať s prúdom nebol jeho štýl, a tak sme časom spozorneli. Pár rokov pred jeho comingoutom sme si uvedomili, že pravdepodobnou príčinou toho všetkého bude transgenderizmus. Začal som navštevovať psychológa, radil sa s ním, čo robiť, ak sa to potvrdí, zháňali sme si všetci jeho blízki informácie o tejto problematike. Podľa rady psychologičky bolo treba čakať na to, kým Gabriel sám nepríde na to, čo sa s ním deje, bolo nutné nechať ho uvedomiť si svoj status a dať mu priestor na to, aby sa zdôveril až bude pripravený. Netrvalo to dlho a tá chvíľa skutočne prišla. Musím povedať, že som nesmierne obdivoval a stále obdivujem jeho odvahu, čeliť tejto neľahkej situácii a otvorenosť s akou k tomu pristupoval. Keď zistil, že všetci jeho najbližší, ktorých ľúbil a na ktorých postoji mu záležalo, sú pripravení ho na jeho ceste plne podporovať, na istý čas sa zdalo, že najhoršie je za nami. Gabriel sa zrazu rozsvietil, mnoho z tej ťažoby, ktorá na ňom doteraz spočívala, zrazu spadlo a on sa na chvíľu vzniesol v nádeji, že dosiahne svoj vytúžený cieľ, stať sa mužom. Podnikli sme spolu prvé kroky na tejto neľahkej a dlhej ceste, a pomaličky napredovali. No netrvalo dlho a Gabriela sa opäť zmocnili pochybnosti, trápenia sa vrátili a on sa čoraz viac prepadal späť. Uvedomoval si, že akokoľvek úspešne by sa zavŕšila jeho cesta k zmene, nikdy by nebol tým ozajstným mužom, akým chcel od malička byť. K tomu sa pridala komplikovaná choroba, vyžadujúca bolestivé operácie, s veľmi nejasnými vyhliadkami na úspešné vyliečenie. Snažili sme sa všemožne udržať ho nad vodou, no márne. V pondelok, 5. marca, sa rozhodol svoje trápenie dobrovoľne ukončiť. Bez rozlúčky… vedel, že všetko sme si už povedali. Nebolo treba ďalších slov.

My sa s tebou ale chceme ešte rozlúčiť, chceme aby si vedel, že na teba nikdy nezabudneme. Budeme si ťa pamätať ako nesmierne šikovného, múdreho, slušného a hlavne odvážneho a statočného mladého človeka, ktorý mal úžasný potenciál niečo veľké v živote urobiť, no ktorý niesol na svojich pleciach priťažký kríž.

Pomôžem si slovami môjho kamaráta, lebo výstižnejšie to vyjadriť neviem: prvý raz v živote si želám veriť v nebo, lebo je to jediné miesto, kde teraz môžeš byť.

Budeme ťa ľúbiť navždy.

Waldemar Švábenský, 9. marec 2018