Otec transrodového Gabriela: Nie je to žiaden rozmar, čakali sme na jeho coming out

Otec transrodového Gabriela: Nie je to žiaden rozmar, čakali sme na jeho coming out

Gabriel bol od malička chlapčenský, hrával sa s pištoľami, neznášal dievčenské oblečenie. Ale až keď otec náhodou počul v televízii o transrodových deťoch, uvedomil si, že všetko, čo tam odznelo, sa týka jeho syna Gabriela. To bolo v čase, keď bol Gabriel ešte Barborkou.

Grafický dizajnér Waldemar Švábenský založil webovú stránku a blog venovaný jeho synovi Gabrielovi. Rozpráva na nej „príliš krátky príbeh dobrého človeka a nádejného transgenderového umelca“. Gabriel sa narodil ako dievča a chystal sa na to, že sa stane mužom s mužským telom. V marci tohto roka, pár mesiacov pred 20. narodeninami, však dobrovoľne odišiel z tohto sveta. Jeho otec sa rozhodol, že nebude o tejto téme mlčať, lebo si myslí, že ak sa o niečom nehovorí, zabudne sa na to. Chcel by tiež pomôcť rodinám s transrodovými deťmi, aj preto poskytol Denníku N prostredníctvom e-mailu rozhovor.


Deti sa nie vždy správajú podľa nejakých rodových schém a očakávaní. Ale aj tak asi bude rozdiel medzi nejakou prechodnou vývojovou fázou a skutočne hlbokým pocitom, že sa niekto narodil do nesprávneho tela. Kedy ste si uvedomili, že Barborka je Gabriel?

Gabriel bol od malička chlapčenský, hrával sa s pištoľami, neznášal dievčenské oblečenie, bábiku nikdy nedržal v ruke, radšej sa naháňal za loptou. Ako rodičia sme tomu neprikladali žiadny veľký význam, jednoducho sme to brali tak, že má iné záujmy, chcel hrať futbal, tak sme mu v tom nebránili, nevideli sme na tom nič až také výnimočné. Mal staršieho brata, brali sme to aj tak, že brat je mu vzorom. Skrátka neriešili sme to. Keď mal asi 10 rokov, náhodou som videl v TV nejakú americkú reality show s lekárom, myslím, že sa to volalo Doktor Oz, a tento diel bol venovaný transrodovým deťom. Najprv som to len počúval, pretože mi to bežalo za chrbtom ako kulisa pri práci, no potom ma to, o čom tam hovorili, zaujalo a dopozeral som to. Na konci som mal už neodbytný pocit, že všetko, čo tam odznelo, sa týka nášho Gabriela. 

Dovtedy sme o transrodovej problematike nemali takmer žiadne informácie, v tých časoch to bolo vnímané ako nejaký rozmar hollywoodskych hviezd, ktoré v snahe upútať na seba pozornosť podstupujú zmeny pohlavia, čím si zaistia publicitu. Bohužiaľ, tento pohľad pretrváva vo veľkej miere aj dnes, keď je informácií nepomerne viac. Po zhliadnutí tej relácie  som vyhľadal psychologičku a radil sa s ňou, čo robiť, pokiaľ sa moja predtucha naplní. Od nej som sa dozvedel aj prvé cenné informácie o transgender ľuďoch a veciach s tým súvisiacich.

Ako ste sa s tým vyrovnali? Predpokladám, že rodičovi hneď napadne, že jeho dieťa čaká ťažká cesta nepochopenia od okolia a možno aj zloby, útokov.

Od prvej chvíle som nepochyboval, že budem Gabrielovi v jeho ceste pomáhať, že na našom vzťahu sa nič nezmení, no aj keď moje presvedčenie po rozhovoroch s psychologičkou už bolo takmer stopercentné, nemohli sme o tom spolu hovoriť. Transrodový človek musí dospieť do štádia poznania, pomenovania svojho statusu sám, akékoľvek podnety zvonku skôr, ako sa sám identifikuje, by mohli mať negatívne dôsledky. Takže sme čakali na jeho coming out, ktorý prišiel po pár rokoch.

Nemuseli sme sa s tým vyrovnávať, prijali sme to úplne automaticky, ako prirodzenú vec, všetci, ja, jeho mama aj brat a neskôr aj ostatní najbližší. Gabrielov brat Valdemar to presne vystihol v jednom z článkov na webe, ktorý sme založili na Gabrielovu pamiatku: „Nikdy úplne nepochopím, aké ťažké to pre teba je, lebo to nikdy nezažijem, ale budem tu pre teba. Nezáleží mi na tom, aké má kto pohlavie, či má svetlú, tmavú, alebo modrú pleť, či je jednorožec alebo ufón. Záleží mi na tom, aký je kto človek, a ty si dobrý človek.“

Čo sa týka okolia a tej všadeprítomnej zloby a strachu z neznámeho, ktorý ľudí motivuje k nenávisti k inakosti, samozrejme som o nej vedel, bola tu vtedy a je tu aj dnes. A bude ešte veľmi dlho. Lenže to ako rodič neriešite, ide o vaše dieťa, ktoré milujete a ste rozhodnutý pomôcť mu dosiahnuť šťastný život, takže prekážky si uvedomujete, vnímate ich, no akosi prirodzene viete, že ich prekonáte, porazíte a posuniete sa bližšie k cieľu. S hlúposťou, zlobou a nepochopením bojuje každý súdny človek každý deň, veľakrát aj podvedome, stačí byť slušný človek a neubližovať iným, už to je istá forma boja so zlom.

Ako reagovalo vaše okolie na to, že ste akceptovali Gabriela ako chlapca? Nestretávali ste sa s názorom, že ho to prejde, na čo ho v tom podporujete, to je taká móda?

Asi máme šťastie na ľudí okolo seba, sme obklopení osvietenými ľuďmi, priateľmi a známymi, ktorí nás od začiatku podporovali a boli na našej strane. Určite sa vyskytli aj polemické postoje, no ku mne sa žiadne, chvalabohu, nedostali. „Názory“ na úrovni malomestských klebiet nepovažujem za relevantné, ale ak to chcete vedieť, pár sa ich vyskytlo. No nestoja za reč.

Ako to bolo v škole? Ako u lekára? Veď sa nedalo skrývať, že nie je chlapec. A len tak hádam, ale asi nie vždy išlo o reakcie plné pochopenia.

Základnú školu Gabriel absolvoval ešte ako Barborka, takže k žiadnym kontroverziám nedochádzalo. Jeho inklinácia k „chlapčenskému“ nevyvolávala u nikoho zo spolužiakov ani zboru žiadne pozastavenia, bol dobrým žiakom, školu zvládal úplne pohodovo. Jeho coming out prišiel až počas strednej školy, ktorej výber sa ukázal z tohto hľadiska veľmi dobrou voľbou, pretože v prostredí umeleckej školy sú podobne orientovaní ľudia oveľa tolerantnejšie prijímaní ako v iných inštitúciách. Gabriel chodil na Súkromnú strednú umeleckú školu vo Zvolene a pokiaľ viem, nestretol sa s ani jednou negatívnou reakciou ani od pedagógov, ani od spolužiakov. Všetci dokonca prijali aj jeho žiadosť, aby ho začali oslovovať Gabriel, i keď to ešte nemal nijako oficiálne podchytené. Chcel by som všetkým jeho spolužiakom aj pedagógom aj touto cestou verejne poďakovať za ich prístup a pochopenie.

Gabriel vo svojom denníku píše o tom, že napríklad jeho babka sa občas pomýlila a hovorila o ňom ako o nej. Zdalo sa mi, že to racionálne chápal, že je to neúmyselná chyba, ale aj tak napísal, že sa cítil, akoby dostal studenú sprchu. Kde bral silu ísť ďalej? Upieral sa k tej liečbe na zmenu pohlavia? V denníkoch písal, že už sa teší na mužské telo….  

Mýlili sme sa všetci, niekto častejšie, niekto menej často. Chápal to, vedel, že aj pre nás je ťažké prepnúť sa do toho nového režimu, no my sme zase chápali, že ho to mrzí. Bola to jedna z mála vecí, na ktorej mohol stavať svoj status, lebo hormóny ešte nedostával, aktívna tranzícia sa u neho ešte nezačala, aj keď už veľmi túžil po nejakom hmatateľnejšom posune. Ak mám byť úprimný, tak neviem, kde sa v ňom bralo toľko tej sily, bojovať s tým všetkým, ale bojovníkom nepochybne bol. Naša láska a podpora boli iste len zlomok toho, pre mňa neznámeho generátora energie, ktorú denne potreboval. Bol statočný a silný človek a takým pre mňa ostane.

Bol umelecky talentovaný, mal veľmi dobrý hudobný vkus, podľa úryvkov z denníka aj veľmi kultivovane písal. To všetko naznačuje citlivú dušu, vnímavosť. Aký bol Gabriel?

Ako bábätko, na rozdiel od jeho staršieho brata, celé noci prespal, nepamätám si, že by jedinú noc preplakal. Bol trochu netrpezlivý, vždy chcel všetko vedieť hneď, až neskôr pochopil, že pre dosiahnutie nejakej schopnosti, rozvinutie talentu, treba čas a veľa práce. Nikdy sa s tým však celkom nezmieril, tá netrpezlivosť v ňom ostala, aj keď časom sa asi skôr pretransformovala na neschopnosť vytrvať v snahe kvôli depresiám, ktoré ho prenasledovali. No i tak mal v sebe istú dávku ctižiadostivosti, ktorá ho nútila byť úspešným v škole, čo sa mu aj darilo, venoval sa záľubám, knihám, filmom, hudbe. Skúšal hrať jeden čas na bicích, solídne zvládal gitaru. S kamarátkou, ktorá aktívne hrala v kapele, zložili aj pár songov, Gabriel k nim napísal texty v angličtine, ktorú ovládal excelentne. Venoval sa aktívne airsoftu, od mala ho zaujímali zbrane a vojenské veci, v neskoršom veku sa zaoberal všetkým, čo nejako súviselo s 2. svetovou vojnou, mal o tomto období bohaté historické znalosti. Zúčastňoval sa airsoftových turnajov, bol skvelý bojovník aj v tomto zmysle, išlo mu to výborne. Takisto ako v počítačových hrách, tam bol úplný expert, v bojových hrách ho málokto prekonal. S jeho bratom sme v trojici hrávali World of Warcraft, boli sme vďaka nemu skvelý tím, vedel nás, menej šikovných, potiahnuť. 

Bol vzdelaný, empatický, slušný, no zároveň veľmi introvertný, takže na niektorých ľudí pôsobil odmerane. Bol citlivý a vnímavý, občas aj precitlivelý, mimoriadne ho vedeli zasiahnuť krivdy a zloba, ktoré sa diali iným ľuďom. To prežíval veľmi intenzívne a trápil sa kvôli tomu. No mal aj zmysel pre humor a často s ním bola skvelá zábava. Strážil si svoje súkromie a okoliu nedával najavo, ako sa trápi. V tomto bol veľmi silný, no zároveň bol neskutočne krehký.

Ako je naše zdravotníctvo pripravené na ľudí ako Gabriel? Máme špecialistov, ktorí majú dostatočne citlivý prístup a sú erudovaní?

Tak ako celé naše zdravotníctvo, je aj táto oblasť v dosť dezolátnom stave. Na Slovensku sú traja lekári, ktorí sa venujú transrodovým ľuďom, a podľa všetkého ich bude čoskoro ešte o jedného menej. No podľa mojich informácií jedinou ozajstnou lekárkou, ktorá naozaj aj vie, čo robí a robí to dobre, je tá, ktorá pôsobí v Bratislave. Pomohla už mnohým ľuďom zvládnuť úspešne tranzíciu a s Gabrielom sme boli dohodnutí, že tiež prestúpi do Bratislavy, pretože prvú fázu absolvoval u lekára v Banskej Bystrici a z jeho prístupu sme boli mierne povedané rozčarovaní. Je to dané do veľkej miery tým, že Slovensko nemá žiadnu záväznú metodiku, ktorou by sa lekári pri prístupe k transrodovým  ľuďom riadili, a tak je situácia taká, že každý lekár sa riadi len podľa svojho úsudku. 

Ten náš nechal Gabriela celé dva roky len chodiť na psychotesty a písať denníky, posledný polrok dokonca vôbec neordinoval a nevedeli sme, čo bude ďalej. Gabriel bral iba antidepresíva, nedostal za celý ten čas žiadnu hormonálnu terapiu, ktorá by mu dozaista pomohla viac, ako všetko iné, on potreboval cítiť, že je už muž aj navonok. Keby dostával počas tých dvoch rokov aj nejakú hormonálnu terapiu, jeho sebavedomie by sa upevnilo a zrejme by ho tie depresie tak nemorili. Takže on vlastne Gabriela len prijal, no aktívne mu s tranzíciou nijako nepomohol. 

Lekár s aktívnym vhľadom do problematiky, schopný človeka previesť celým procesom tranzície s empatiou a pochopením je kľúčový. Ešte donedávna bola transsexualita v medzinárodnej klasifikácii chorôb vedená ako duševná choroba, len pred pár mesiacmi bola z tejto klasifikácie vyňatá. Predstavte si, že len kvôli zmene pohlavia žijete niekoľko rokov s papierom, že ste oficiálne blázon, to je pre týchto ľudí okrem neuveriteľnej stigmy aj komplikácia v živote. Sú tým pádom napr. obmedzení v možnostiach zamestnať sa a to je len jeden príklad. Na Slovensku stále platí, že pri zmene pohlavia musíte podstúpiť nútenú kastráciu, to znamená, že ľuďom, ktorí chcú povedzme len hormonálnu alebo čiastočnú zmenu a pohlavné orgány si chcú ponechať, je tým pádom znemožnené mať v budúcnosti deti. A tých vecí je viac… zmeny v tejto oblasti buď nenapredujú, alebo len veľmi pomaly, lekári ostávajú pri metódach, ktoré transrodových ľudí traumatizujú, a všelijakí pomýlení chromíkovci organizujú hony na týchto ľudí za výdatnej podpory aj verejne známych osôb z kultúrneho prostredia. Je to smutné…

Mal Gabriel kamarátov? Ako s nimi vychádzal?

Samozrejme, mal kamarátov a kamarátky, no bol veľmi introvertný, takže veľa ich nebolo. Ale s tými, ktorí boli, mali, pokiaľ viem, celkom intenzívne putá, mali sa radi. Navštevovali sa, chodili spolu von, aj keď len veľmi sporadicky, lebo Gabriel sa najlepšie cítil doma. Nerád opúšťal svoju izbu, vonku sa cítil nekomfortne. Občas si s nimi zašiel aj na pivo, no nikdy sa neopil, dal si vždy len jedno. S kamoškou si občas ubalili cigaretu, ale iba tú klasickú, tabakovú. Bol medzi spolužiakmi obľúbený, ako jeden z mála bol totiž svedomitý, robil si na vyučovaní poznámky a dával pozor, takže potom mohol ostatných „zachraňovať“, čo ho robilo populárnym a rešpektovaným. Myslím si však, že to mal dosť na háku, nepripisoval tomu žiadny význam a nesnažil sa z toho nijako profitovať.

Platí, že deti alebo tínedžeri sú otvorenejší, ale vedia byť aj až zákerní. Stalo sa niekedy, že ho šikanovali?

Dozaista neviem úplne o všetkom, čo sa kedy stalo, no silne pochybujem, že by sa niečo také dialo, či už na základnej, alebo strednej škole. Som presvedčený, že nie. Verím, že by sa nám s takým niečím zdôveril, mali sme veľmi dobré vzťahy, rozprávali sme sa otvorene o všetkom. Napokon, on nebol ten typ, ktorý by si nechal skákať po hlave, ak mu niekto ubližoval, vedel si to vybaviť. Spomínam si len na jeden incident, keď ma zavolal riešiť nejakého sídliskového fagana, ktorý mu strpčoval život,ale  už ani neviem čím. Bolo to niečo banálne, šarvátky medzi deťmi, stačil krátky rozhovor s tým chlapcom, nemusel som do toho ťahať ani jeho rodičov, potom už bol kľud.

Gabriel sa napokon rozhodol ukončiť svoj život. Vy ste o tom napísali, že nezanechal list na rozlúčku, lebo aj tak ste si všetko povedali. Čo ste tým mysleli?

V posledných pár rokoch sme prežili spolu veľmi intenzívne obdobie, niekedy ťažké, inokedy pohodovejšie, no vždy to bolo o tom, že sme boli k sebe otvorení a prebrali sme všetky možné témy, rozprávali sme sa o všetkých jeho trápeniach a hľadali sme cesty, ako z nich von. Myslím, že to bral tak, že netreba už nič viac dodávať, vysvetľovať… asi sa spoliehal na to, že pochopíme, prečo to spravil, že už nevládal bojovať.

O Gabrielovi vediete blog. Chcete byť čo najotvorenejší, pomôcť iným rodičom s deťmi, ako je Gabriel. Ozvali sa vám nejakí?

Áno, spočiatku sme dostávali pravidelne odkazy. Teraz už menej, utíchlo to. Na webe je kontaktný formulár, kam je možné napísať nám správu. Keď sme web spustili, chodilo nám veľa kondolencií a podporných odkazov od ľudí, ktorí s nami súcitili, pár bolo aj o vlastnej skúsenosti s tranzíciou alebo rovnako, ako v našom prípade, s tranzíciou v blízkej rodine. Obávali sme sa, že budú chodiť aj nenávistné správy, no hneď na začiatku sme si povedali, že to ustojíme, že s tým budeme rátať a pokiaľ sa niečo také vyskytne, budeme to ignorovať. Našťastie, zatiaľ žiadna taká správa neprišla. Chystáme sa so synom urobiť z tých správ, ktoré nám prišli, nejaký abstrakt a uverejniť ich v blogu. 

Nápad zriadiť ten web sme mali paralelne so synom, pár týždňov po Gabrielovom pohrebe. Obom nám napadla rovnaká myšlienka, jednak zachovať galériu Gabrielových prác a jednak nejakým spôsobom zhmotniť a dostať viac medzi ľudí povedomie o transgenderizme, povýšiť Gabrielovu smrť na odkaz, ktorý bude pomáhať iným ľuďom v podobnej situácii a zároveň otvárať oči tým menej informovaným. Pokiaľ sa nám podarí čo len jedinému človeku prostredníctvom toho webu akokoľvek pomôcť, má to zmysel.

Hovoríte aj to, že aj vaši známi vám vyčítali, že o Gabrielovi zverejňujete intímnosti. Vy si však myslíte, že Gabriel by to tak chcel a súhlasil by s tým. Sme ako spoločnosť na takú mieru otvorenosti pripravení?

Stretol som sa s názorom, že taká miera otvorenosti, s akou tvoríme obsah toho blogu, je nepatričná, že niektoré veci by mali ostať pod pokrievkou. To by naznačovalo, že pripravení nie sme. No názorov, že robíme správnu vec, je nepomerne viac, takže ja verím, že to s tou spoločnosťou nebude až také beznádejné. Moje presvedčenie, že Gabriel by s tým súhlasil, pramení z toho, že viem, aký bol človek, že rád pomáhal ľuďom a vedel si vybrať stranu, vedel sa postaviť za správnu vec. Napísal som v poslednom blogu, že ľutujem, že sme s tým webom neprišli skôr, kým Gabriel ešte žil. Určite by sa na jeho obsahu aktívne podieľal a nebál by sa ísť do intímnych detailov. 

Nebol zbabelec a pokrytec, svoju odvahu čeliť výzvam dokázal počas života niekoľkokrát. Bol si veľmi dobre vedomý toho, že ak chcete niečo robiť poriadne a pravdivo, bez kompromisov, musíte sa vedieť vysporiadať aj s citlivými témami, lebo inak to stráca zmysel. A taktiež si uvedomoval, že ak o nejakej téme mlčíte, časom tá téma prestane existovať, vyparí sa. A to znamená prehru a on prehry neznášal. Ak chceme jeho boj dotiahnuť do víťazného konca, musíme pokračovať týmto spôsobom ďalej a neskĺznuť do autocenzúry.

Jana Shemesh


Rozhovor vyšiel pôvodne v Denníku N 19. septembra 2018 a v tomto blogu je publikovaný so súhlasom redakcie. Ďakujeme.