Je to už mesiac, odkedy mi otec zavolal tú hroznú správu. Bol som vtedy v práci v Brne. Vybavujem si, ako som zrazu nedokázal ani stáť na nohách a doslova som sa zosypal na zem a rozplakal. Odmietal som uveriť tomu, že by to bola pravda. Hlavou mi vírili otázky. Prečo zrazu teraz, keď ešte včera sme sa normálne bavili a srandovali? Čo robil tesne predtým? Mohlo ho k tomu niečo náhle vyprovokovať?

Odpovedí som sa bál, ale nutne som ich potreboval. Keď som docestoval domov, začal som sa prehrabávať Gabrielovými vecami a zúfalo som hľadal nejaký odkaz alebo stopu. Celé hodiny som prechádzal šuplíky, skrine, knihy, existujúce, aj nedávno zmazané súbory v počítači a na záložnom disku, systémové logy, históriu prehliadačov, sociálne siete, telefonáty a správy v mobile… Proste všetko, čo mi napadlo. Dokonca aj fóra pre samovrahov…

Po dvoch dňoch som nemal absolútne nič. Gabrielov kocúr Garfield na mňa zdvihol unavený zrak z jeho postele. Nepohol sa odtiaľ, odkedy mama, už príliš neskoro, Gabriela našla. Okrem mňa a kocúra bola izba prázdna. Stále som ale čakal, že sa každú chvíľu otvoria dvere, Gabriel normálne vojde dnu, povie “čau” a dáme si náš pozdrav brofist. Bohužiaľ, nikdy sa to už nestane.

Definitívne som tomu, čo sa stalo uveril až vtedy, keď som Gabriela na vlastné oči videl ležať v rakve. Keď na mňa doľahľa tá strašná pravda, nebol som schopný sa ani len nadýchnuť. Bol som úplne zničený. Gabriel ale vyzeral úplne pokojne, akoby len spal. Zrazu som si spomenul na pasáž z piesne Veľká vlaková lúpež od Deža Ursinyho, ktorý spieva o svojom mŕtvom otcovi: “Nemusíš mať pocit viny, otec, nie si živý. Viem však kúzlo: Oži! Práve som ti odpustil.” Nahlas som ju parafrázoval a veľmi som sa rozplakal. Zároveň s pohľadom na “spiaceho” Gabriela som však cítil mier a pokoj. Uvedomil som si, že to bol jeho život a jeho rozhodnutie, ktoré spravil, aby sa dostal niekam, kde sa už nebude trápiť.

Niektorí ľudia hovoria, že samovražda je najsebeckejší čin, pretože tak ublíži pozostalým. Gabriel ale nebol sebecký. Viem, že nás mal veľmi rád. Jeho utrpenie však bolo tak nepredstaviteľne silné, že nevidel iné vykúpenie, napriek všetkej podpore a pomoci. Nemohol žiť ďalej len kvôli iným, keď už nechcel kvôli sebe. Ak som sa naňho niekedy predtým hneval za to, čo spravil, tak to bolo preč. Zaplavila ma vlna pochopenia a prijatia. Práve som ti odpustil.

* * *

Občas počúvam, že to vraj dobre zvládam alebo že som silný. Necítim sa tak. Často som unavený, podráždený, a nič sa mi nechce. Inokedy si vybavím ten chvíľkový pocit zmierenia, ktorý som zažil na rozlúčke a cítim sa pokojne. Potom si spomeniem, ako mi Gabriel chýba a chce sa mi zase plakať. Kedysi som čítal o fázach, ktorými prechádzajú ľudia vyrovnávajúci sa so stratou blízkeho. Predstavoval som si to ako lineárnu postupnosť krokov, ktorými človek postupne prejde. Teraz viem, že je to všetko možné, len nie lineárna postupnosť. Skáčem od Hnevu cez Depresiu k Vyrovnaniu a potom zase k Hnevu.

Je však niekoľko vecí, z ktorých mám pocit, že postupne trochu pomáhajú. V prvom rade si musím hovoriť (aj keď je to len želanie) že som tomu nemohol zabrániť a že to nie je moja vina. Každý, kto stratil niekoho blízkeho občas rozmýšľa: “Keby som spravil niečo inak, bol by ešte tu?” Zožiera vás to zvnútra. Snažim sa ale opakovať si, že odpoveď je “nie”. Bolo by to len odďaľovanie niečoho, čo Gabriel chcel tak či tak spraviť. Podľa odborníkov je samovražda blízkymi málokedy predvídaná, pretože ak sa niekto skutočne rozhodne, nedá to najavo, aby mu to blízki nemohli prekaziť. Gabriel sa jednoducho rozhodol. Bolo to jeho rozhodnutie, na ktoré mal právo, a ja to musím akceptovať.

Po druhé – niekedy mi pomáha byť úplne sám. A inokedy zase nie a chcem o tom všetkom hovoriť s niekým, kto je ochotný počúvať a nesúdiť. Tiež čítam reddit, kde píšu o svojich pocitoch ľudia, ktorých blízki si vzali život. Sú to smutné príbehy, ale zároveň nachádzam istý pokoj v tom, ako sa o tejto téme ľudia neboja otvorene hovoriť, a ako sa s tým každý svojim spôsobom vyrovnáva. Pri čítaní si zároveň veľmi silno pripomínam, že mám byť vďačný za to, že mi život rozdal dobré karty a mám si vážiť, čo všetko mám.

No a po tretie, asi najviac mi pomáha tvorba a práca na niečom, v čom vidím zmysel. Pre najbližších chcem pripraviť knihu s fotkami a zozbieranými príbehmi o Gabrielovi, pretože pamäť je nemilosrdná a mám strach, že sa inak môže niečo vytratiť. Pre verejnosť sme zasa vytvorili tento web. Ak pomôže aspoň jednému človeku lepšie pochopiť a prijať situáciu ľudí ako bol Gabriel, tak malo zmysel ho vytvoriť. Rovnako ak pomôže aspoň jednému človeku, ktorý je transrodový alebo iným spôsobom iný, nájsť silu pokračovať v ceste za svojim cieľom. Pretože, ako som povedal Gabrielovi, keď zozbieral tú obrovskú odvahu zdôveriť sa mi: “Nikdy úplne nepochopím, aké ťažké to pre teba je, lebo to nikdy nezažijem, ale budem tu pre teba. Nezáleží mi na tom, aké má kto pohlavie, či má svetlú, tmavú, alebo modrú pleť, či je jednorožec alebo ufón. Záleží mi na tom, aký je kto človek, a ty si dobrý človek.”

* * *

Je to už mesiac, odkedy mi otec zavolal tú hroznú správu. Aj keď sa s ňou snažím vyrovnávať, neviem, či sa to dá úplne. Gabriel mi neskutočne chýba, a vždy bude. Zakaždým, keď nájdem nejaké vtipné video alebo meme, pomyslím si: “Toto sa bude páčiť Bubu, musím mu to hneď poslať!” A potom mi to zas a znovu dôjde… Strašne ma mrzí, že mu už nemôžem povedať, ako ho mám rád a ako veľa pre mňa znamená. Snažím sa uisťovať, že to vedel, ale zároveň si vyčítam, že som mu to nehovoril častejšie, kým ešte žil. Preto, ak máte niekoho veľmi radi, povedzte mu to hneď teraz.

Valdemar Švábenský, Gabrielov brat