Predstavte si, že ste muzikant. Robíte hudbu. Máte ale k dispozícii iba tri tóny a smiete ich používať iba v predpísanom poradí. Všetci muzikanti to tak musia robiť, nikto nesmie porušiť tento kánon. Hudba, ktorá sa hrá na koncertoch, ktorú počuť z rádia, ktorá sa predáva na CD a v streamovacích službách je takmer úplne rovnaká. Neexistuje žiadne vybočenie zo šablóny. Nedá sa to počúvať… Predstavte si, že ste básnik a píšete na takúto hudbu texty. Máte ale k dispozícii iba desať slov. Môžete ich síce používať v ľubovoľnom poradí, no väčšinou to nedáva zmysel, takže všetci textári píšu takmer rovnakým spôsobom. Unifikované texty, unifikovaná hudba. Nikto to nechce spievať, nikto to nechce počúvať…
Strašná predstava, podľa mňa by to bolo také neznesiteľné, že by sme radšej všetci žili v absolútnom tichu, než by sme mali počúvať takúto hudbu, nemyslíte? Je skvelé, že sme každý iný, že každá kapela sa snaží robiť vlastnú hudbu, že aj keď sme si vymysleli nejaké žánrové škatuľky, predsa je každá pesnička iná. Rozdielnosť a pestrosť je prirodzená a potrebná, bez nej by sme sa prepadli do šedej nudy a stali by sa z nás apatické zombie bez akéhokoľvek záujmu o čokoľvek.
Rovnako prirodzené a potrebné je nerobiť v rozdielnosti rozdiely a to je niečo, čo sa ešte musíme naučiť. Zatiaľ máme tendenciu určovať, ktorá inakosť je v poriadku a ktorú treba nekompromisne zrovnať s priemerom, prípadne úplne zrušiť a nositeľov tejto inakosti nechať zmiznúť spolu s ich odlišnosťami, vygumovať ich z našich zorných polí. K niektorým formám inakosti sme jednoducho netolerantní aj keď k tomu nie je dôvod. Nositelia týchto rozdielností nám nijako neubližujú, neohrozujú našu existenciu, skôr naopak. Jedným z nich bol aj Gabriel, ktorý chcel to isté, čo každý – byť v živote šťastný. Narodil sa však ako dievča a to mu na celých 19 rokov zmenilo život na boj o miesto vo svete, ktorý tento druh inakosti zo strachu, neznalosti, hlúposti, či iných iracionálnych dôvodov, odmieta. Gabrielov život sa skončil predčasne, 5. marca 2018 sa rozhodol dobrovoľne opustiť tento svet. Jeho príbeh ale žije ďalej na webe www.gabrielsvabensky.sk ako chvála inakosti, ktorú sa musíme naučiť všetci prijímať rovnako prirodzene, ako tie ostatné…
Waldemar Švábenský, Gabrielov otec
Článok vyšiel ako editorial v časopise Nový Populár 1/2018