Hudba bola pre Gabriela jedným z kľúčových spôsobov úniku pred realitou. S ňou sa dostával do sveta, kde bol spokojný a šťastný, hudba ho inšpirovala a pomáhala mu tvoriť. Mal rád rôzne žánre, nevyhraňoval sa výlučne jedným smerom, škatuľkovanie bolo pre neho nepodstatné, riadil sa intuíciou a momentálnou náladou a citom. Pripravili sme pre vás výber z toho, čo mal najradšej…
Každý pozná ten pocit, keď mu niečo chýba. Spôsobov chýbania je nepreberné množstvo, od banálnych až po životne dôležité. Chýbanie má svoje stupne naliehavosti, no všetky majú jedno spoločné – ťaživý pocit neúplnosti, ktorý neberie ohľad na to, či ide práve o to banálne alebo dôležité chýbanie. Chýbať nám môžu napríklad kľúče od auta, ktoré si v ňom zabuchneme alebo čokoláda, keď na ňu práve máme strašnú chuť. To sú tie banálne príklady, pretože takéto chýbanie je veľmi ľahké vyriešiť, čokoládu si môžete kúpiť aj o polnoci na benzínke a na zabuchnuté auto si zavoláte špecialistu zámočníka, ktorý vás síce skásne o sumu, ktorá vám zase bude chýbať v peňaženke. Z toho vyplýva, že chýbania sa niekedy reťazia. Tú čokoládu napokon tiež zaplatíte zdesením pri pohľade na ručičku váhy jedno ráno po sprche…
Predstavte si, že ste muzikant. Robíte hudbu. Máte ale k dispozícii iba tri tóny a smiete ich používať iba v predpísanom poradí. Všetci muzikanti to tak musia robiť, nikto nesmie porušiť tento kánon. Hudba, ktorá sa hrá na koncertoch, ktorú počuť z rádia, ktorá sa predáva na CD a v streamovacích službách je takmer úplne rovnaká. Neexistuje žiadne vybočenie zo šablóny. Nedá sa to počúvať… Predstavte si, že ste básnik a píšete na takúto hudbu texty. Máte ale k dispozícii iba desať slov. Môžete ich síce používať v ľubovoľnom poradí, no väčšinou to nedáva zmysel, takže všetci textári píšu takmer rovnakým spôsobom. Unifikované texty, unifikovaná hudba. Nikto to nechce spievať, nikto to nechce počúvať…
Je to už mesiac, odkedy mi otec zavolal tú hroznú správu. Bol som vtedy v práci v Brne. Vybavujem si, ako som zrazu nedokázal ani stáť na nohách a doslova som sa zosypal na zem a rozplakal. Odmietal som uveriť tomu, že by to bola pravda. Hlavou mi vírili otázky. Prečo zrazu teraz, keď ešte včera sme sa normálne bavili a srandovali? Čo robil tesne predtým? Mohlo ho k tomu niečo náhle vyprovokovať?
Napísala nám česká herečka Lucie Brychtová. Zoznámili sme sa na jej divadelnom predstavení „Jsem žena“, ktoré je o jej vlastnej skúsenosti s tranzíciou. Po predstavení sme sa dlho rozprávali aj o Gabrielovi.
Neznášam nedeľu. Naozaj neznášam nedeľu. Richard sa balil a ja som pobehovala po byte hľadaním niečoho, čo asi ani nebolo podstatné. Robím to vlastne vždy keď odchádza. Odišiel a ostalo ticho. To nedeľné ticho ma vždy príliš ohlušuje a preto som si popri čítaní správ pustila hudbu. V jednom momente som si pozrela facebook a zrazu som nepočula hudbu, tikot hodín, ktoré vždy síce počujete, ale snažíte sa tváriť, že neexistujú. Ruky mi zmrzli, stiahlo mi hrdlo a mala som pocit, že mi ide prasknúť srdce.
Súčasťou dvojročného sledovania, ktoré musí podstúpiť záujemca o zmenu pohlavia, sú pravidelné návštevy u špecialistu, ktorý odporúča viesť si denník a zapisovať do neho všetko, čo sa udeje medzi jednotlivými návštevami. Tu je na ukážku jeden z Gabrielových zápiskov, ktorý vznikol po absolvovaní prvého roku z tej, pre neho nekonečnej, dvojročnej terapie, teda niekdy v roku 2016, presný dátum chýba:
V roku 2016 sa Gabriel zúčastnil 3. ročníka súťaže v študentskej komiksovej tvorbe, CZ.KOMIKS. Súťažilo 39 študentov z trinástich vysokých a stredných škôl z Česka aj Slovenska, Gabriel reprezentoval svoju Súkromnú strednú umeleckú školu vo Zvolene.
Spomínam si, že ako deti sme si s Gabrielom dosť liezli na nervy a často sme kvôli niečomu bojovali. Babka mi vždy hovorila: Si starší brat, mohol by si mať rozum a občas aj ustúpiť. Ten rozum som dostal, až keď som nastúpil na vysokú školu, pretože keď ma zrazu od Gabriela delilo 5 hodín cesty, uvedomil som si, ako veľmi mi chýba. Postupne sa pre mňa stal jedným z najdôležitejších a najbližších ľudí na svete.
Gabriel sa narodil pred 19 rokmi ako Barborka. Od malička inklinoval ku chlapčenským veciam, odmietal nosiť dievčenské oblečenie, hrával sa s chlapčenskými hračkami, obľuboval chlapčenské športy. Pri prvej návšteve škôlky si prepašoval do vrecka bundy plastovú pištoľku a keď ho pani učiteľka chválila, aké je zlaté dievčatko, namieril na ňu so slovami, že on chce byť chlapcom. Nebrali sme to príliš vážne, veď deti…