Mnohokrát v živote som už použil slovo ďakujem, naučili ma to rodičia a považujem to za tú úplne najzákladnejšiu a zároveň najhodnotnejšiu komunikačnú schopnosť. Poďakovanie nie je iba výrazom vďaky, je aj prejavom úcty a rešpektu k tomu, komu ďakujeme a nás samých učí pokore. Nikdy doteraz som ale neďakoval za poďakovanie, je to pre mňa nová skúsenosť.
Odmalička nás učia čeliť strachu. Hovoria, treba byť smelý a nebojácny, lebo strach je iba pre zbabelcov. A my sme smelí a nebojácni a v noci už nechceme mať rozsvietené svetlo na nočnom stolíku a vycikať sa ideme potme. Potom vyrastieme, naučíme sa pracovať s počítačmi, maľovať obrazy, písať knihy, skladať hudbu, vynaliezať vynálezy, lietať do vesmíru…
Mám dobrého priateľa, ktorý mi vždy, keď mi nie je najlepšie, pripomenie: “Waldo, buď so živými”, tak ja sa potom opätovne snažím nebyť sám so svojím smútkom, ale idem a som so živými ľuďmi, ktorí ma majú radi a ktorých ja mám rád a som s nimi a musím povedať, že to naozaj má ten terapeutický účinok, ktorý si ja ale dovtedy neviem predstaviť, lebo ten smútok ma tak celého prehltne, že zabudnem, ako mi bolo so živými predtým, než prišla tá ďalšia vlna smútku, už asi tisíca v poradí a ďalšie tisíce zasa prídu, lebo smútok je ako more, hlboký a plný vĺn, a keď má vlna tú spodnú úvrať, či ako sa to volá, tak vtedy je ten smútok najslabší, ale to len preto, že zbiera sily, chystá sa vzdúvať a silnieť, aby sa dokázal dopracovať k vrcholu, kedy má na čele takú ofinu z bielej peny a vtedy sa cez človeka prevalí a zmyje všetky veci, ktoré dovtedy na ňom držali a ja musím začínať od začiatku, to vlnobitie je nekonečné a preto si nepamätám, že dakedy sa dalo aj byť so živými a musím to zisťovať a prichádzať na to stále znovu, čo ale nie je na tom vôbec to najhoršie, lebo ten pocit, keď začínam usychať od tej vlny, ktorá práve cezo mňa prehučala a vrhla ma proti skalám a rozbila a pohltila všetko, tak ten pocit, že niekde tam na brehu sú živí ľudia, ktorí ma počkajú, kým zase po x-tý krát uschnem a pridám sa k nim, tak ten je úžasný…
Tento list vznikol ako reakcia na výroky Lívie Garčalovej z platformy „Kulturblog“, ktoré odzneli v rádiu Expres v relácii „Sabo sebou“. Lívia v nej debatovala s Marekom Machom z projektu „Mladí proti fašizmu“ na rôzne témy, okrem iných aj o transrodovosti a LGBT agende. Záznam z relácie si môžete vypočuť v archíve rádia Expres.
Ranný podcast zo štúdia Aktualít. Rozprával som sa s Braňom Dobšinským, rozhovor bol uverejnený 7. 11. 2019.
Príhovor, ktorý odznel na IX. ročníku Dúhového Pridu 20. júla 2019 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.
„Bojím sa. Nie života či smrti, ani ničoty, ale toho, že svoj čas premárnim, akoby som nikdy nebol.“, hovorí hlavná postava z románu Daniela Keyesa „Kvety pre Algernona“ z ktorého úryvky na úvod programu prečítal Juraj Hrčka.
Gabriel bol od malička chlapčenský, hrával sa s pištoľami, neznášal dievčenské oblečenie. Ale až keď otec náhodou počul v televízii o transrodových deťoch, uvedomil si, že všetko, čo tam odznelo, sa týka jeho syna Gabriela. To bolo v čase, keď bol Gabriel ešte Barborkou.
Stretol som sa nedávno so známym. Poznáme sa dlho a dobre a preto ma prekvapilo, keď v rozhovore stočil tému na tento Gabrielov web a oznámil mi, že podľa neho nie je správne, že takýto web vznikol. Myslí si, že takéto veci sú príliš intímne na to, aby sa zverejňovali, že je to nepatričné a všetko to, čo sa tu objavuje, by sme si mali nechať pre seba. Že napríklad blog s úryvkom z Gabrielovho denníka je niečo, čo by malo ostať navždy len Gabrielovým tajomstvom, také veci sa predsa nevynášajú na verejnosť, nepatrí sa to…
