Súčasťou dvojročného sledovania, ktoré musí podstúpiť záujemca o zmenu pohlavia, sú pravidelné návštevy u špecialistu, ktorý odporúča viesť si denník a zapisovať do neho všetko, čo sa udeje medzi jednotlivými návštevami. Tu je na ukážku jeden z Gabrielových zápiskov, ktorý vznikol po absolvovaní prvého roku z tej, pre neho nekonečnej, dvojročnej terapie, teda niekdy v roku 2016, presný dátum chýba:

>> Neviem sa dočkať hormonálnej liečby. V deň, keď mi bolo povedané „ešte rok“, som si na papier napísal čísla od 365 do 1 a škrtám.

Neviem sa dočkať brady. Neviem sa dočkať mužnejších rysov tváre a tela. Neviem sa dočkať momentu, kedy si budem môcť ísť zaplávať a ak sa ma niekto spýta na jazvy na hrudi, môžem povedať niečo hlúpe, ako „uhryzol ma žralok“.

Niekedy sa cítim sebavedome, že nie som o nič menej „chlapec“, ako ten, čo sedí predo mnou v autobuse. Inokedy mu ale závidím tak, že sa na neho nemôžem ani dívať. Štve ma, aké je to nefér, čo on má a ja nikdy celkom nemôžem mať. A tým myslím hlavne penis.

V škole sa už skoro nikto nemýli, aj na práce a písomky sa už dlho podpisujem ako Gabriel. Naopak, návštevy u starej mamy nezvládam, mýlia sa stále. Mama mi vždy povie, že je to pre nich ťažké, zvyknúť si a že to mám proste ignorovať, ale ja sa cez to neviem preniesť. Vždy to zabolí a keď odchádzame, cítim sa ako po studenej sprche.

A neviem sa dočkať, kedy prestanem menštruovať. Bráni mi to v toľkých veciach, ktoré by som inak spravil. Bojím sa robiť si plány a stále stresujem, že „čo, ak to príde“. <<

Treba povedať, že mýlili sme sa všetci, nielen starí rodičia. Niektorí viac, iní menej, ale mali sme takú celkom šikovnú pomôcku. Od malička sme Gabriela volali Bubu, už ani neviem, ako tá prezývka vznikla, asi podľa toho malého medvedíka, kamaráta medveďa Yogiho. A keďže Bubu je genderovo nezávislé meno, stačilo si už len dať pozor na to, aby sme dodržali pokračovanie vety v mužskom rode. Takto sme eliminovali mýlenie sa v oslovovaní naozaj na minimum, i keď občas sa stávalo, že niekomu „ušlo“… to je pochopiteľné a chápal to aj Gabriel. Aj keď mal niekedy chvíľky, kedy ho to zamrzelo viac než obvykle…

Waldemar Švábenský, Gabrielov otec