Neznášam nedeľu. Naozaj neznášam nedeľu. Richard sa balil a ja som pobehovala po byte hľadaním niečoho, čo asi ani nebolo podstatné. Robím to vlastne vždy keď odchádza. Odišiel a ostalo ticho. To nedeľné ticho ma vždy príliš ohlušuje a preto som si popri čítaní správ  pustila hudbu. V jednom momente som si pozrela facebook a zrazu som nepočula hudbu, tikot hodín, ktoré vždy síce počujete, ale snažíte sa tváriť, že neexistujú. Ruky mi zmrzli, stiahlo mi hrdlo a mala som pocit, že mi ide prasknúť srdce.

Nepoznala som ho. Nepoznám jeho rodinu. No aj tak prišiel pocit úzkosti, pocit strachu, beznádeje, zúfalstva. Tie isté pocity, ktoré som prežívala, ako násťročná, keď som si predstavovala vlastnú budúcnosť. Aká bude, čo budem musieť robiť, čo nebudem môcť robiť, ako budem vlastne žiť? Prečo nemôže byť všetko inak? Prečo nesmiem byť ženou? Vrátili sa tak často kladené otázky, či vôbec má môj život nejakú budúcnosť. Dnes mám po tridsiatke, viem, že ženou som vždy bola, som, navždy budem a verím, že môj život má budúcnosť. Prežila som to.

Opatrne som otvorila status, pre mňa doposiaľ cudzieho človeka. Bolo to tam. Tragédia, o ktorých som doposiaľ počúvala zo zahraničia. Odišiel mladý človek. Odišiel tam, odkiaľ sa už nedá vrátiť. Gabriel. Mladý trans chalan, ktorý mal pred sebou celý život. Slová jeho otca Waldemara v statuse, boli pre mňa tak neuveriteľne bolestivé a zároveň tak nesmierne povzbudzujúce. Zrazu to pre mňa neboli cudzí ľudia. Gabriel bol jedným z nás. Z nás trans* ľudí, ktorí/é tak zúfalo hľadáme iba obyčajné pochopenie, lásku a prijatie. Cez svoje vlastné skúsenosti viem, čím si Gabriel vo svojom živote, asi prechádzal. To množstvo pochybností, otázok na ktoré som nevedela nájsť odpovede. Ako sa vyznať v neuveriteľnom zmätku, keď si sami pred sebou nie ste istí, či to čo cítite je skutočné. Či smiete cítiť to, čo cítite. Či neubližujete ľuďom, ktorých ľúbite vlastnými pocitmi. Gabriel však dokázal to, o čom som ja v jeho veku len snívala. Bol neuveriteľne silný a statočný. Hovoril o sebe. Je pre mňa hrdinom.

Pondelok. Vstávala som skoro. K môjmu smútku, beznádeji a úzkosti sa pridal hnev a túžba vykričať celej spoločnosti a tomuto štátu, že sa hnevám. Na plné ústa. Hnevám sa na seba, hnevám sa na štát, hnevám sa na lekárov a lekárky, hnevám sa na učiteľky a učiteľov, hnevám sa na politikov/čky, hnevám sa na spoločnosť. Na seba preto, lebo som zrazu cítila zodpovednosť. Zodpovednosť, že som neurobila dosť preto, aby nás Slovensko počulo. Mala som byť aktívnejšia, mala som napísať viac blogov, mala som viac chodiť do diskusií, mala som sa zúčastňovať na všetkých živých knižniciach, mala som písať politikom a političkám. Mala som, mohla som urobiť viac. Aby Slováci a Slovenky počuli a videli, že my trans ľudia v tejto krajine žijeme a že nie sme akýmsi rozmarom, či dokonca „výdobytkom západu“. Vždy sme tu boli, sme a budeme. Potrebujeme, aby ste nás videli, aby ste sa zaujímali, aby ste nezatvárali oči a len pohŕdavo nad našimi životmi krútili hlavami. Sme živí ľudia. Naozaj potrebujeme tragédie, aby sme začali vnímať, počúvať, vidieť a zaujímať sa? Lebo jedna sa práve stala.

Po dlhom premýšľaní, ako a čo napísať, som sa napokon odvážila. Napísala som Gabrielovmu otcovi. Bolo to pre mňa tak ťažké, ale zároveň veľmi potrebné. Chcela som, aby vedel, že sme tu. Cítime bolesť jeho a jeho rodiny a stojíme v týchto chvíľach pri nich. Nezmením, tú obrovskú tragédiu, neviem nájsť správne slová, ani činy. V tejto chvíli snáď len nedovoľme, aby sa na Gabriela zabudlo. Gabriel je našim priateľom, bratom, bratrancom, spolužiakom, susedom, kolegom, známym. Týmto by som sa chcela poďakovať za bolestivo-krásny spomienkový web: www.gabrielsvabensky.sk venovaný Gabrielovi, od jeho otca, Waldemara a brata, Valdemara. Omnoho viac však vám obom a vašej rodine ďakujem za podporu a lásku, ktorú ste Gabrielovi dali. Obrovské ĎAKUJEM za nás všetky a všetkých.

Na záver chcem vysloviť želanie, aby sme nedovolili tichu ohlušiť nás, lebo ticho zabíja a dnes sme toho svedkami.

Gabriel, za seba, za TransFúziu, za všetky a všetkých nás Ti tam hore odkazujem: NEZABUDNEME A BUDEME ROBIŤ VIAC.

Zara Kromková

Originál textu bol publikovaný v Denníku N 20. 3. 2018